Z označenia kandidátov by mohol vzniknúť (a vzniká) dojem, že nezávislí budú konať v zastupiteľstvách úplne slobodne. Ako sa vraví, podľa vlastného svedomia a vedomia. Často je to úplne inak. Poslancov, ktorí boli zvolení ako nezávislí, ale pritom sú riadení sponzormi, kamarátmi, zamestnávateľmi, rodinami (možno aj svokrami) je veľa a teda nie sú nezávislí.
Na druhej strane môže vzniknúť dojem, že tí druhí, čiže stranícki kandidáti, sú riadení stranami. Tak to môže aj nemusí byť. Moja osobná skúsenosť straníka je, že mi strana z krajskej či nebodaj ešte vyššej úrovne do mojej práce na komunálnej úrovni nikdy nerozprávala. A nakoniec, keby aj. Pokiaľ by komunálny poslanec, starosta či primátor využíval stranícku pôdu na získavanie skúseností od kolegov, lobovanie za zmenu zákonov v prospech miest a obcí, bolo by na tom niečo zlé?
Do tretice, kandidáti-straníci majú často jednu výhodu. Z ich straníckeho trička sa dá vyčítať ich videnie sveta. Samozrejme, ak ich skutočné nastavenie je aspoň ako-tak kompatibilné so stranou, ktorej sú členmi. Z tohto však existuje dosť výnimiek.
Čo s tým? V skutočnosti existujú tri typy kandidátov. Straník (člen strany). Nestraník s podporou strany. Nestraník. Vyskytujú sa ešte zvláštna odroda kandidátov, ktorí sú straníci ale kandidujú ako nezávislí. Problém je iba s označením tých, ktorí nemajú podporu strany. Nuž, je potrebné ich nejako označovať? Nestačilo by na hlasovacích lístkoch jednoducho k identifikácii kandidáta (meno, adresa, vek, povolanie) nepísať už nič viac? Straníci a nestraníci s podporou strany by to mali v zátvorke uvedené a ostatní by tam nemali nič. Takéto označovanie by nepodsúvalo voličom deliacu čiaru oddeľujúcu tých dobrých od ostatných.
Autor, ako vyplýva aj z jeho straníckej príslušnosti, je orientovaný mierne konzervatívne, pravicovo, občiansko-demokraticky (nesympatické škrtnúť) a hlavne je nezávislý.